reklama

Čo urobí jedno dlhé objatie a ticho :)

...Richard si zaslúžil, aby ako prvý sa dozvedel, čo sa vo mne udialo pred dvoma týždňami v pondelok po tom víkende, kedy sme sa nestretli. Išli sme si pobehať a ja som mu vyrozprávala na čerstvej trávičke sediac moje pocity - zmenené. On sa iba spýtal: poznám ho?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Áno - prišla mu jednoduchá odpoveď, predsa o to bolestivejšia. Hneď vedel, o kom rozprávam. V tom momente uhádol, kto je ten chlap, vďaka komu sa zmenil môj celý život a sa prevrátilo v sekunde všetko na ruby pri počúvaní Zdenkových troch viet práve tam, kde som len tak náhodne zapla link o osudovom a duchovnom partnerovi: v každej ťažkej chvíli je pri tebe, cítite sa úplne, no nemusíte ani rozprávať, aj tak cítite bezpodmienečnú lásku, ktorá je medzi vami od začiatku. Milujete ticho a nepotrebujete nič iné :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Braňo!!!!!!!!!!!!!!

Keďže som ho pocítila pred štrnástimi dňami tak silno a zrazu, čo ma prekvapilo najviac, ako sa len dalo, sa začali diať veci ďalej. Richard ma "pustil" s deťmi mojimi s ním na tento víkend predošlý. Prerábali sme spolu kúpeľku a záchod v dobrej nálade, no bolo cítiť vo vzduchu, že mu nie je celkom jedno, ako sa chystám na druhé ráno pre Braňa a cestujeme spolu ďalej o 250 km na západ.

Bolo štvrtok ráno. Zastavila som sa pre neho pred jeho blokom, a v tom mi volá Richard, že jeho mamka má problém s autom a keď sa viem pre neho vrátiť a hodiť ho ku nej, tak sa bude tešiť. My sme sa s Braňom objali, ako stále, sadli sme do auta a išli pre neho, no on si musel sadnúť dozadu za Braňa, kde nikdy nesedel, keďže stále Braňo bol ten, kto s nami išiel a nie naopak. Že vraj to bolo prvé znamenie?.......... kľudne môže byť. Zmenila sa situácia, hoci nikto naoko nič nevidí zatiaľ... Rozlúčili sme sa s ním pri pokazenom mamkinom aute a vybrali sa na dlhú cestu spolu - bez Richarda. Zastavili sme sa ešte pre deti v Moldave, ktoré nás už čakali prichystané na zaujímavý víkend, poskladali sme nejak logicky veci do kufra a pripravení na zmenu sme sa tešili na spoločnú cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koľkokrát sa pomýlili, keď Braňovi chceli niečo povedať a oslovili ho menom Richard! Koľkokrát som nevedela, či robím správne kroky! Ako často som zo začiatku myslela na Richarda, či mu neubližujem až príliš! Veď ho mám rada..... ale on sa tak rozhodol, že s nami necestuje. OK (okharmony.eu) - nech sa stane, čo má, som si povedala, som otvorená tomu, čo sa má stať. A tým som v sebe uzavrela otázku morálnosti a som ponechala všetko, nech sa deje, ako má.

Zmierila som sa s prítomnosťou, veď keď sa niečo stane nejak, potom ako ináč by sa mohlo stať. Prijala som fakt, ktorý nastal vo mne a pravdepodobne aj v Braňovi už v ten osudový pondelok pred dvoma týždňami pri počúvaní Zdenky....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé, čo som mu pustila, bola moja dlhoročná obľúbená vysokotónová skladba. Mala som síce v sebe otázku, či sa mu bude páčiť, ale nejak som sa divne cítila, že mi neprichádzajú žiadne pochybnosti. Ok. Potom super.... Aj tak bolo: hovorila som mu po prvej extáze, že túto hudbu zatiaľ nikto nezvládol. Vieš, jemu sa páčila až tak, že sme si ju zopárkrát pustili počas trvaní tej cesty do Mošoviec.

Boli sme pred Martinom, keď v zápche som rýchlo napísala Žani jednu sms-ku konečne, ako sedím v aute a vedľa mňa nie Richard, ale Braňo je. Naplnil sa môj sen, ktorý som od toho pondelka mala, a ku čomu aj znamenia prišli vo forme nasledovnej: v dvoch mailoch písaných kamarátke sa zapli čarovne tučné písmená, akonáhle som začala spomínať jej moju túžbu cestovať s Braňom,, a to sa stalo dvakrát za sebou práve pri tejto vete. Ešte keď prvýkrát sa mi pri spomenutí ho v aute sa mi zapol tučný text, nejak to prešlo. Ale ako aj druhýkrát (ani predtým nikdy, ani odvtedy), som nechápala, čo som stlačila, že mi píše opäť tučnými písmenami, už som bola trošku v očakávaní, či je to znamenie, alebo....no, čo iné by mohlo byť?!........ aj nám môj (či náš spoločný?) sen sa splnil: cestovala som s Braňom :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvláštne bolo, že som od víkendu neočakávala vôbec nič. Asi v podvedomí som vedela, že aj tak je všetko UŽ vyriešené. Nevedeli sme, ako sa ku sebe správať: či sa spojiť a chodiť všade spolu, alebo či existovať úplne zvlášť, keďže takto naoko sa medzi nami nič nedeje a sme sem prišli každý celkom sám a z vlastnej vôle a nie kvôli tomu, aby sa naše cesty spojili konečne (hm?????? že vraj nie kvôli tomu????? tak potom prečo asi?!!!!). Vysloviť nemal odvahu ani jeden z nás, po čom túžime a čo naozaj ku druhému cítime. Len sme sa oboznamovali s novou situáciou a hľadali sme spoločné body, ktoré sme zachytávali čím ďalej, tým viac. Workshopy nás bavili tie isté. Aj keď zo začiatku sme na nich nešli spolu, ani sme sa nechceli veľmi dohodnúť, na ktorý pôjdeme, neskôr začalo byť pre nás skoro prirodzené, že ideme spolu všade. Hoci aj on, aj ja sme robili kroky preto, aby ten druhý si nemohol byť nikdy istý, či ozaj sa deje niečo mimo kamarátskeho vzťahu v nás.

Aby bolo jasnejšie, na čo myslím, ti načrtnem jeden-jeden príklad aj z mojej, aj z jeho strany:

- vybrala som sa naplniť opäť NAŠU prázdnu fľašu vodou, ale som sa vrátila cca. až o hodinu po tom, čo som si našla práve workshop zaujímavej témy liečenia, a som naschval nešla oznámiť mu, že voda je tu, ale ja idem ďalej. Chcela (?) som ho zneistiť ešte chvíľu abo čo.....

- Braňo zas v sobotu večer...akože po koncertoch výborných a naplnenej bubnovačke ráno po svitaní sa postaví z lavičky na terase a mi oznamuje akože len tak mimochodom, že ide spať. Hm???? Ani sa ma nespýta, či už idem aj ja, alebo ostávam? To čo má znamenať?????? Čiže predsa nechce ani tak veľmi, ako ja, aby sme boli spolu? Aspoň že by sme išli spolu do haly a sme prichystali karimatky na zem, na nich deku rozložiť spolu a sa všupnúť každý sám do svojho spacáka, aj keď by sme sa najradšej objali až do rána? Či jak to teraz je vlastne? Chce či ani nie? Je tá túžba iba v mojej hlave a jeho to ani nenapadne?....

Ozaj som nevedela, čo sa deje, na čom sme - celý dlhý víkend. Ale ani on nie. Áno, nedokázala som presne odhadnúť z jeho neurčitých činoch, či chce alebo nie byť so mnou. Viem, on sa cítil presne tak neisto, ako aj ja. Veď som mu pred necelým rokom aj povedala moje pocity ku nemu: žiadne, "iba" tá bezpodmienečná láska. Len som nevedela, ktorý pocit znamená čo presne. Zaľúbená som nebola do neho, nikdy som necítila žiadnu zvláštnu príťažlivosť ku nemu, a som mu to aj jasne dala najavo - doslova som mu moje pocity vtedajšie aj oznámila. No, tak povedz: mohol by byť istý aspoň minimálne, že sa to po necelom roku mohlo zmeniť? Skade, keď som mu nič nenaznačila nikdy? A tak isto ani on mne nepomohol nikdy, čo sa toho smeru týka. Okrem toho stále a všade. Ale že by som mohla pocítiť nejakú túžbu po mne....... vôbec nie.

Ako je potom predsa možné, že sme vedeli celý čas, že je šanca patriť nejakú chvíľu ku sebe, až sa možno zaľúbiť aj do seba? Sme boli v napätí veľkom, aj keď sme druhému nechceli ukázať našu labilitu, vnútorný boj a nepokoj. Zdalo sa nám obom o tom druhom, že je v absolútnej pohode. Lebo aj bol. Iba sme chceli rozlúštiť pocity druhého, čo sme nezvládli. Až........

.....sme sa zastavili pred jeho blokom opäť v nedeľu poobede, ako pred štyrmi dňami ráno. Vybral si ruksak z kufra, ja som mu podávala jeho veci s tým, že ok, čiže som sa mýlila: predsa nenastala v ňom žiadna zmena - nechce ma vidieť častejšie, než doteraz, netúži po mojom objatí ináč, než hocikedy doteraz. OK (okharmony.eu). Potom som sa mýlila. Všetko ide na svojej koľaji ďalej tak, ako pred spoločným víkendom. Rozlúčime sa a ja sa idem pozrieť na Richarda a možno mu povedať, že síce sa nič neudialo celý ten víkend medzi nami predsa s Braňom, no spolu aj tak už neostaneme, keďže ja cítim potrebu postúpiť ďalej, lebo nerada stojím na jednom a tom istom mieste príliš dlho.

V tom sa mi zrazu ozval Braňo a vytrhol ma z rozmýšľania nad zbytočným: "Andy, ešte polož chvíľu späť ostatné tašky a spacák, chcem ťa objať a sa rozlúčiť s tebou." No, dobre, veď konečne!

Objali sme sa, ako stále, ale v tej sekunde sa všetko zrazu zmenilo! Úplne všetko. Pochopili sme v prvej sekunde nášho dotyku, že je iný, než doteraz stále bol. Zmenilo sa niečo, hoci sme nevedeli vysvetliť, čo - aspoň ja určite nie...... Jedno bolo isté: vedeli sme obidvaja na isto náhle, že nastalo spojenie medzi nami. Sme jeden a patríme ku sebe od tejto chvíle. Aj keď sme ani jedno slovo nepovedali, nám sa v tej krásnej chvíli všetko vyjasnilo a uvedomili sme si, ako veľmi sme potrebovali práve takéto objatie. Nemali sme odvahu priznať sa a si pripustiť, aká pravda by mohla byť, že sa ľúbime. Celý čas sme sa báli jeden druhého - skôr by som povedala: každý sa bál odmietnutia, lebo by to strašne bolelo, keďže sme cítili už zopár dní spojenie medzi nami. Báli sme sa. Neobjali sme sa celý víkend tak poriadne. Letmo iba, nieže náhodou ten druhý nás odtlačí od seba, keď pocíti hoci aj štipku tlaku. Veď nám nikto nemôže rozkazovať :) Strach sme mali v sebe obidvaja obrovský. Taký istý strach a obavy každý z nás - z odmietnutia. Ale v tej chvíli nám už asi bolo úplne jedno, čo sa udeje. Tešiili sme sa, že sa môžeme cítiť. Pocítili sme takú obrovskú silu pri tom pre bežného človeka normálnom objatí, že sme sa nedokázali odtrhnúť od seba. Už to ako keby nešlo. Cítili sme obrovské uvoľnenie po tých neistých dní v Drienku. Len sme tam stáli minúty pri sebe a sme vnímali tú krásnu energiu, ktorá nás obklopila zrazu. Nechápali sme tú silu, ktorú sme pocítili. Je možné, že predsa?... Ten druhý cíti to isté, čo aj my? A celé tie dni nám neukázal? Prečo? Ako je možné utajiť tú najkrajšiu vec na svete: lásku bezpodmienečnú a čistú? Ale sme nerozmýšlali, iba nechápavo stáli v náručí druhého na parkovisku pred blokom. Po dlhom objatí sme sa pozreli na seba a sme VEDELI úplne všetko. Skoro sme si dali hneď aj pusu, ale v poslednej chvíli sme si uvedomili, čo to stvárame, ku čomu nás vedie vypnutie mysle. Usmiali sme sa - uvedomujúc, čo sa vlastne udialo v týchto sekundách medzi nami -, a sme si dali blízko našich úst na obe strany líca pusy. Hneď potom sme sa museli objať ešte raz jemne a dlho. Úplne VŠETKO sme VEDELI. Nemuseli sme vysloviť ani jedno jediné slovko. Nič. Len ticho a precítenie celého prekrásneho uvedomenia.


Poviem ti tak, ako je: ani ja som nechápala z toho celého diania nič. Doteraz nie. Zo začiatku moja myseľ potrebovala mať presnú a logickú odpoveď na to, čo sa nedá vysvetliť žiadnymi slovami. Dá sa to iba v tichu pocítiť............ Stalo sa to, čím som nepočítala nikdy v živote, no som túžila zažiť veľmi. Len som ešte pred dvoma týždňami šajnu nemala, kedy sa to stane a či, a že s kým?.......... to som si už vôbec nevedela predstaviť. Veď sme sa bavili o tom aj s Richardom, že toho človeka zatiaľ nepoznám, s kým po skončení nášho vzťahu budem. Nedokázala som si ani predstaviť niečo také...............

S Braňom............... Neuveriteľné. Neviem, kedy tomu uverím naozaj, veď pred dvoma týždňami mi bol "iba" najlepším kamarátom na svete s tým, že Richard je môj osudový partner a momentálne to tak je. A zrazu stačí jedna sekunda na to, aby všetky znamenia, čo som ohľadom Braňa mala, uvidela na kope a som si uvedomila, čoho som sa vlastne podvedome bránila celý ten čas, odkedy sa len poznáme.

Ticho. Krása. Jednoduchosť. Prijatie. Úprimnosť. Uvedomenie. Sloboda.

Cítim ho v každej sekunde v každej mojej bunke. Cítim to prepojenie bez prestania. Ale už nechcem namáhať svoju myseľ, aby mi dala odpoveď - keď logická odpoveď ani neexistuje - na to, čo sa v tom jednom objatí nastalo. Nechám len plynúť krásnu energiu medzi nami a nezasahujem do toho nijak. Užívam si a nerozmýšľam. Pozorujem a prežívam energie do včera neznáme :)

Som vďačná silám mimo nás. Som vďačná sebe, že som zvládla skúšky životné, aby som túto neuveriteľnú silu mohla pocítiť ešte v tomto živote. Teším sa, že som mala toľko síl, aby som zvládla neľahké situácie, ktoré mi prišli doteraz do cesty. A som vďačná v neposlednom rade Braňovi, ktorý aj keď neviditeľne, ale stál pri mne v mojich najťažších chvíľach. On bol so mnou bez prestania, aj keď som ho nevšímala. Neviem, ako zvládol moju slepotu voči nemu, no isté je, že prišiel konečne náš čas.

A pýtaš sa, ako teraz ďalej s Richardom?............ Keby som ja vedela, ako ho nezraniť, by som urobila. Lenže to už nie je v mojich silách. Mojou úlohou je byť ku nemu taká úprimná, aká som bola celých skoro tri roky stále. Nemôžem pre neho viac už urobiť. Je na ňom, aby zvládol a prešiel tou pre neho najťažšou životnou skúškou teraz. Ľúbil ma, ako ja jeho. Raz som mu hovorila: ten pocit medzi nami sa nikdy nezmení. Nie, nezmení sa. Nikdy. Teraz už viem. Mala som pravdu. Stále sa budeme ľúbiť. Neexistuje iný pocit medzi nami. Aj sme si raz povedali, že budeme plakať pri rozchode. Viem, že tak bude. V piatok sa stretneme.............

Ľúbim ho, no musím ísť ďalej, citim........... s Braňom. Ďakujem.

Andrea (Andy) Kuzma

Andrea (Andy) Kuzma

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je fajn na tomto krásnom svete plnom dobrodružstva a "nebezpečí" :) Milujem prírodu, a pri práci v Rakúsku rieka tečúca divoko z tamojších hôr mi bola záchranou, ako vydržať ďaleko od detí, od priateľa, od každého, koho mám rada, dlhé týždne len a len kvôli peniazom, aby sme tu na našom prekrásnom Slovensku mohli žiťa byť spolu vôbec :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéLáska?www.okharmony.euUvedomenie...

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu